Tam som sa zoznámil s malým Uškom. Vyzeral presne ako ja. Boli sme v malej klietke, nemali sme sa ani kde prebehnúť. Každý deň nám doniesli niečo pod zub, ale bolo toho tak málo, že naše brušká sa stále hlásili na prídavok. Aj keď sme toho mali málo, dokázali sme sa o to podeliť. Veľmi sme túžili po tom, aby sme sa dostali k dobrému pánovi.
Deň za dňom sme pozerali cez malé oká našej klietky a čakali sme na svoj osud. Všetky dni boli pre nás rovnaké. Uško bol o niečo smelší. Vždy sa tlačil dopredu a dúfal, že si niekto vyberie jeho prvého. Aj napriek tomu som sa považoval za jeho kamaráta. Vlastne mi nič iné neostávalo.
A potom sa to stalo. Prišiel nejaký pán s malým dievčatkom. Zastavili sa priamo pred našou klietkou a dlho sa na nás pozerali. Potom dievčatko ukázalo na mňa a povedalo: „To je on". Pani, ktorá nám nosila jedlo, pomaly otvorila klietku a pokúšala sa ma vytiahnuť von. Uško jej v tom chcel zabrániť, ale nepodarilo sa mu to. Pani ma dala do rúk dievčatku a o chvíľu som cestoval v jej náručí do nového sveta. Triasol som sa od strachu a pokúšal som sa oslobodiť, no vôbec sa mi to nedarilo. Vtedy sa pri nás zastavil nejaký človek. Strašne z neho tiahlo. Chcel ma pohladkať zo slovami: „Akký krraaásnny haavvo". To bolo niečo strašné. Ale môj pán ma zachránil. Po chvíli ma pustili zem v mojom novom domove. Taký som bol šťastný a zvedavý, že som okamžite zabudol na svoj strach a hneď som urobil to, čo má urobiť každý správny pes. Veď to je už moje územie! A začal som skúmať. Samozrejme pred prieskumom som dostal aj niečo pod zub. To bolo dobré!
Môj prieskum sa skončil v polovici prvej miestnosti. Nie preto, že by mali taký veľký byt, ale teplo, láska a hlavne plné bruško mi dalo zabrať a ja som zaspal v prostriedku izby (pre mňa obrovskej) na teplučkom koberci.
Po zobudení som sa dal do práce. Veď bolo potrebné všetko preskúmať, všetko označiť, HUPS, za to značenie som musel ešte dosť často utekať pod stôl. Až po čase som zistil, že značkovať môžem len von. A mal som na to príležitostí. Toľko prechádzok som ešte nezažil.
Krásne to bolo len do toho dňa, keď ma zobrali k pánovi v zelenom. Ten ma začal prezerať a vôbec sa mi nepáčil. Dokonca do mňa pichol niečo tenké a ostré, za čo som ho ja mojimi malými „tesákmi" dostatočne potrestal. Moji páni sa asi dozvedeli niečo, čo sa im nie veľmi páčilo. Začal som sa obávať o svoj nový domov a preto som ostal veľmi ticho.
Našťastie to bol len planý poplach. Vrátili sme sa spolu do môjho domova.
Mám už deväť rokov (o tri mesiace). Som šťastný a mám rád svojich pánov. Kto vie ako dopadol Uško.
Som pes a mám krátku pamäť. Ale všetko krásne si pamätám dobre.
Mám super život.
Mám dobrých pánov.
Je im jedno, že som od narodenia skoro slepý !!!
Mám ich rád !!!
Volám sa ROBIN.
